Moja francúzska známosť

Vraj som na ňu od prvej chvíle, v ktorej ma zbadala nezvyklo zapôsobil. V ovzduší Ríma bolo stále cítiť pach Džej Pí druhého a táto dáma tam prišla kvôli tomu, aby mu vzdala hold. Bola totiž, ako mnohí iní v oných dňoch, jednou z jeho fanúšikov. Prechádzala ulicami Ríma a náhodou natrafila na početný dav ľudí a mníchov kráčajúcich za sochou jednej stredovekej svätice, Rity. Nik nevie s akými úmyslami sa za ňou vláčili, no prizerajúcemu sa amatérovi by iba ťažko dokázali vysvetliť, že nie sú modlári. Niekde na čele tohto zástupu som sa skrýval i ja. Naša „mademoiselle“ si medzi mužmi v čiernom všimla jedného, ktorý jej tam nesedel, totiž mňa, a nikým nebadaná sa stala súčasťou tohto kresťanského sprievodu posväcujúceho profánne sektory posvätného mesta, viac než vlastnú dušu. Sprievod mal svoj záver v našom kostole. Štíhla päťdesiatnička, nedbajúca o vlastný zovňajšok a chrup si ma vyhľadala a vzrušujúcim francúzskym prízvukom oslovila. Prisadol som si, netušiac dĺžku a témy nášho rozhovoru. Jej meno si už presne nepamätám, no jeho slovný základ mal niečo spoločné s menom Mária. Vo vyše trojhodinovom rozhovore som zistil, že je dcérou veľvyslanca, má jedného syna, žije striedavo v Belgicku a vo Francúzsku, a muža, s ktorým má dieťa nazýva „otec môjho syna“. Asi nebude vydatá, myslel som v duchu. Od ôsmej hodiny večera do jednej hodiny pred polnocou mi rozprávala o Veľkom Bielom Medveďovi, tak nazývala v blahej pamäti J. P. II, a o čase medveďov, ktorý charakterizuje náš čas. Nechápal som tomu, ale bavilo ma počúvať túto inteligentnú osobu so životným štýlom rovnajúcim sa štýlu Stepného vlka Hermana Hesseho. I ja som jej porozprával svoj príbeh, prečo som v kláštore a prečo ma baví ju počúvať. Stále ma však odhovárala od mojej cesty. Nerozumela ako mladý človek dokáže žiť tak „nenormálnym“ životom. Nahovárala ma, ba doslova nástojila na tom, aby som si našiel nejaké dievča, vyšiel von z kláštora, poznával nových ľudí atď. Vymenili sme si adresy i telefóny, pozvala ma na návštevu k sebe a ja som ju pozval na Slovensko. Lúčili sme sa pri veľkej drevenej bráne nášho kláštora. Práve prechádzali dva páry mladých ľudí a ja som vtedy svojej spoločníčke pozerajúc na dievča, čo opätovalo môj pohľad, povedal: „To je kočka, čóóó?“ Dáma z Francúzska sa vtedy rozbehla za dievčaťom, aby som ho spoznal. Len s námahou som ju zastavil a vyhovoril jej pokus zasiahnuť týmto spôsobom do môjho života. Zostal som v šoku nad jednotou jej slov a skutkov, hoci ju uplatnila na mne. Mnohí farári by si z nej mali brať príklad. Nemal som jej to za zlé, no neviem na túto nevšednú ženu zabudnúť. Stále premýšľam o tom, čo mi hovorila. Premýšľam o všetkých svojich stretnutiach s ľuďmi, o tom ako na mňa pôsobia, a hlavne ako ma cez nich dokáže viesť ten, ktorý je očiam neviditeľný. Uvažujem o zmene života, o ženách, priateľoch, láske a tvrdom nekresťanskom slovíčku osud. Skrátka, vsádzam svoj život na stretnutia s ľuďmi, keďže nebo je občas, tak ako dnes zamračené...