Alebo by si mohli vziať príklad z milencov, ktorí ryjú mená do kôr stáročných stromov. Stromy nezvetrajú, stromy žijú, romantické stromy mŕtvych veveričiek a medzi mimi náhodný neobyčajný dub. Michal + Petra 24.6.1975. Pamätník oslobodenia z nadvlády seba samých, s jediným dátumom pre dve osoby. Krutá to a nereálna túžba tmavých tabúľ hlavných námestí týchto dní - cintorínov. Náhodný neobyčajný dub. Akcia v našich hyperlesoch: pomníky grátis. Stopercentná zľava až do vyrúbania zásob. Na cintorínoch nie je preto človek tvorom spoločenským. Každý tu má egoisticky svoj vlastný dátum. Bude ho mať i Petra a Michal. Tie najmenej podstatné čísla. Nik si tu nepamätá dôležité dni. Kedy sa stará mama dívala na mesiac a kedy s nami dedko hral karty? Nik si tu nepamätá strategické dni. Svoje dni.
Včera som si v núdzi kúpil nový zapaľovač. Nebolo treba. Dnes mi všetci, čo nikdy nefajčili, tak ochotne pripaľujú. Aj Oskar má zápalky a Anička tiež. Víchrica Vysokých Tatier v škatuľke. Smrečina Banská Bystrica, tentoraz žiadne veveričky. Už iba neviditeľné stopy nebadanej lásky v škatuľke. Asi aj ona raz musí skončiť, rovnako ako miesta na parkovanie, ktorých je tu stále menej. Ak to takto pôjde ďalej, ktovie kde zaparkujem o pár rokov. Ďalšia čierna Škoda 1203 ako tá moja a fakt z toho o chvíľu bude miestny problém. Je načase myslieť na naše rýchle generácie a začať kopať jamy pre nové stromy, pre náhodné neobyčajné duby. Aby sme mali kam pochovať príbehy svojich dní.
V tme pripaľujem tým, čo si už nezapália.
Rodina je konečne mlčky spolu: „Dobrý večer, synak. Vedel som, že raz prídeš“.
Prečo sa v tomto tichu smejú hlasno iba deti? Pochopili všetko alebo ešte vôbec nič!
