•Nad jeho vchodom nenájdete žiadnu reklamu typu Don’t touch my breil, ani meno majiteľa, ale iba jednoduché Barbiere (holič). Z tmavého zaprášeného monorádia sa ozýva hudba šesťdesiatych rokov vysielaná rádiom nostalgi.
• Okolo zákazníkov tancujú dvaja umelci, ktorí už zjavne sfúkli šesťdesiat sviečok a melódiou svojich nožníc dodávajú nostalgickým piesňam zvláštne pozadie. Interiér j e plný fascinujúcej špiny, ktorá na vás zíza z pootvorených zásuviek, políc a nezametaných vlasov. Pripomína mi to rovnakú firmu na prešovskej SAD-ke spred niekoľkých rokov. V holičstve sa n achádza neutrálna zóna dvoch mestských rivalov AS Roma a Lazio Roma, zastúpených plagátmi svojich veľkoklubov z osemdesiatych rokov. Súboj na tomto ihrisku stále končí remízou.
• Vôňa vody po holení pripomína žeravý Pitralon a vojenské časy, kedy pri plate štyristo korún mesačne, skutočne, okrem chlastu, na viac nebolo.
• Strihanie trvá presne šesť minút, rovnako ako hodnota euromincí, ktoré tam ponecháte. Okrem iného tu má monopol rímsky dialekt a vám sa zdá, že na tomto pódiu sú všetci básnici alebo speváci. Občas dovnútra s cigaretou v ústach náhodne vbehne nejaký herec, tvoriaci dav v pozadí. Pozdraví, rozosmeje publikum, odohrá svoju rolu a ide na tretie caffe piccolo. Cítim sa ako vo filme Roberta Benigniho a v tej chvíli mi zostáva iba prosto postrehnúť: La vita è bella .
• Za tento koncert zaplatím poslednými peniazmi peňaženky z falšovanej krokodílej kože a odchádzam s nádejou, že vlasy mi budú strašne rýchlo rásť...
• Rád sem chodím, lebo práve tu sa vychutnáva pravá bláznivá Italia , skutoční dobre šialení taliani. V tomto pohostinnom prostredí sa človek meria podľa vlasov, nie pleti, náboženstva, alebo sociálneho postavenia. Našťastie všetci, čo sem prídu ich ešte majú. Všetci ľudia. Vždy tu na chvíľu zabudnem, že som v tomto svete iba cudzincom, egoisticky jediným tejto planéty. Stojí to za ten pocit!